Prečo práve študenti a ich iniciatíva

Vložil(a) Martin Mražík, Ut, 04/05/2010 - 15:39
::
Spomínate si na oných štyroch malomocných, ktorí postávali pri vchode samárskej brány v čase, keď mesto obkľúčené sýrskymi vojskami postihol hlad? (2Kr 7) Vybrali sa do sýrskeho tábora s tým, že ak ich nezabijú, budú mať aspoň niečo pod zub. Doma by v beznádejnej situácii určite zahynuli tak či tak. Izolácia mesta spôsobila, že ceny potravín a tovarov sa náramne predražili. Bola to tak zúfalá situácia, že ľudia od hladu jedli svoje deti. (2Kr 6:24 – 33)
 
Hospodin prostredníctvom Elízea oznámil, že situácia sa zmení, ceny potravín klesnú, jedla bude dosť. (2Kr 7:1) Učinil to tak, že sýrskemu vojsku „dal počuť hrkot vozov, dupot koní a hluk veľkého vojska“. Nato Sýrčania zutekali mysliac si, že proti ním zaútočili spolu z izraelským kráľom, chetejskí a egyptskí králi. (2Kr 7:6) Nechali prázdny tábor plný „proviantu“. Prví, ktorí túto udalosť videli boli práve spomínaní štyria malomocní. Vojdúc do prázdneho tábora sa dobre najedli, napili, odniesli si odtiaľ striebro, zlato i šaty a odišli to ukryť. Začali rabovať pre seba... Zrazu sa však spamätali a povedali jeden druhému: „Nerobíme správne. Tento deň je dňom dobrých zvestí a my mlčíme. Ak budeme čakať až do ranného svitu, dopustíme sa previnenia. Poberme sa a poďme to oznámiť kráľovskému domu“. (2Kr 7:9)

Prečo spomínam tých štyroch malomocných? Malomocní muži si uvedomovali svoj postih. Nemali ľahký život s touto chorobou. Trápil ich ešte navyše hlad, príšerná drahota, zúfalosť v meste a pred očami im stála smrť. Rozhodli sa zariskovať a s tým svojim postavením a trápením idú do nepriateľského tábora, kde ak ich nezabijú, možno im dajú aspoň niečo zjesť. Obkľúčenie a izolácia im aj ostatným ľuďom v meste Samária spôsobila kruté chvíle. Išli nemajúc čo stratiť do nepriateľského tábora. Tam však našli prázdny tábor, voľné jedlo, cennosti aj oblečenie. Najprv myslia iba na seba, ako každý človek v pudovom zápase o holý život.  Potom však si uvedomujú čoho sú svedkami. Na ich svedectve teraz záleží život ich spoluobčanov, ktorí ešte o tejto Bohom danej príležitosti nielen najesť sa nevedia. Áno, život ich spoluobčanov stál na ich svedectve. Ak by ostali v tábore, rabovali a skrývali všetko iba pre seba, v meste by naďalej od hladu a zúfalstva umierali ďalšie deti a ľudia. Tak sa všetci stali svedkami Božieho činu. Boh im pripravil východisko zo zúfalej situácie. (2Kr 7:18)
 
Študentský život na internáte sa často podobá onej Samárii. Niekedy to je geto, mesto v meste... Každý tam žije s tým svojím osobným zápasom o skúšky, budúcnosť a pod. Prežívajú špecifické situácie aké sa inde nedajú prežiť, iba v tomto prostredí. Toto prostredie ich formuje v názoroch, pohľadoch, istých skúsenostiach. Navyše títo ľudia raz z toho „geta“ vyjdú do okolitého sveta a začnú mať naň mnohokrát nemalý vplyv.
 
Ak dnes u nás študenti fyzicky nehladujú, v duchovnom živote to nemusí byť pravda. Čo to znamená byť duchovne hladným? Má táto otázka v dnešnom svete ešte nejaký význam? Nie je to smiešne, keď všetkého máme dosť? Akú to môže mať spojitosť so študentskou misiou?
 
Prečo toľko otázok, prečo ten úvod? Mnohí sa ma pýtajú, kde to stále pracujem a či to má zmysel. Pracovať v študentskej misii, niečom čomu málo kto rozumie, je pre mnohých divné. Nie je to ani lukratívna práca, podľa hodnotenia trendov súčasnej doby. Nehrnú sa do toho zástupy ľudí. Prečo práve študenti?
Svedectvo evanjelia o Božej milosti, ktoré majú možnosť prinášať študenti je mi často krát podobné tomu čo urobili títo malomocní muži. Keď videli čo sa stalo, krátko potom keď vytriezveli od prekvapenia a vymanili sa z „pudu sebazáchrany“, pochopili, že túto vec si nemôžu nechať pre seba. Na ich svedectve a ich iniciatíve stál život ostaných ľudí v ich meste. Veriť v Pána Boha na základe evanjelia Ježiša Krista je obrovská zodpovednosť. Byť kresťanom neznamená mať automaticky „na ružiach ustlané“... My tiež máme svoje trápenia, svoje zápasy... Ani nám sa nevyhýbajú choroby a rôzne ťažkosti. Ani my nie sme dokonalí.  Napriek tomu, máme „výsadu“ byť svedkami VEĽKEJ UDALOSTI.  Ak ako kresťania rozumieme tomu, čo sme skrze evanjelium prijali a prijímame, je ťažké si tieto veci nechať iba pre seba. Evanjelium obracia náš zrak smerom od seba k tým ostatným. Smerom z cirkvi do sveta. Naše cennosti aj stravu nachádzame v Božom slove. Sú však mnohí, ktorí žijú okolo nás a sú nielen fyzicky smädní aj hladní, ale sú smädní aj hladní po Božom slove. Mnohokrát si to neuvedomujú nielen oni, ale ani my. Uvedomujeme si, že náš život ako aj životy ostatných ľudí stoja na Božom slove? Práve Božie slovo je to, čo môžeme priniesť priateľom v našom okolí.
 
Toto je výzvou pre každého veriaceho študenta na vysokej škole. Každý veriaci študent, člen ktoréhokoľvek cirkevného zboru, ktorý prichádza na pôdu vysokej školy sa zároveň stáva jeho vyslancom a potencionálnym misionárom . Mnohokrát práve na svedectve študenta záleží to, či jeho spolužiak spozná Pána Ježiša. Božie slovo na vysokej škole, či univerzite, má aj dnes moc meniť životy ľudí, prinášať do ich životov záchranu a spásu. O tom je študentská misia, aby študenti prinášali evanjelium študentom, na základe svedectva, ktoré si nemôžu nechať iba pre seba.
 
Toto som pochopil ako študent a časom sa mi to stalo nielen povolaním, ale aj prácou. Mojou súčasnou výzvou  a snahou je povzbudzovať veriacich študentov k tomu, aby vydávali svedectvo v prostredí kde žijú. Aby boli aktívni. Je to istý zápas o študentskú iniciatívu. Nie je to ľahké žiť aktívne. Vyžaduje si to značnú časť sebadisciplíny. Je to výzva k hlbšiemu osobnému biblickému štúdiu. Znamená to zahŕňať do svojich modlitieb nielen ľudí z vlastnej rodiny, ale aj nášho okolia. Vyžaduje si to vyhradiť si popri štúdiu čas na určité aktivity spojené so študentskou misiou, so všetkým čo môže prispieť k šíreniu Božieho slova. Mnohí sa v rámci toho naučia organizovať a viesť určité aktivity. Stávajú sa prirodzenými vodcami, mentormi, ľuďmi so záujmom o iných.
 
Ak sa toto stane prirodzenou súčasťou ich životov na vysokej škole, ostane im to po celý život. Pre cirkev to prinesie aktívnych členov, presbyterov, synodálov, ktorí budú mať istý vplyv na jej život a formovanie. Pre rodiny a spoločnosť to prinesie ľudí, ktorí nielen vedomostne, ale aj morálne a vierou rovnako prispejú k ich formovaniu.
 
V poslednej dobe prežívame istú krízu v študentskej iniciatíve. Raz sa pod vplyvom počítačov a médií vytvára skupina individualistov, zameraných na svoje záľuby. Druhý krát sa stretávame s aktívnymi kresťanmi, ktorí sú mnohokrát preťažení. Slúžia na každom „fronte“. Ako v tom nájsť istú vyváženosť? Aj toto sú veci ktorými sa musíme dnes zaoberať, aby sme pomohli študentskej iniciatíve, aktívnemu svedectvu, ktoré bude pre mnohých znamenať významnú zmenu v živote.