Silvia Valeková: Americký maratón

Americký maratón

 

Počuli ste už o newyorskom maratóne? Je jedným z najznámejších nielen v Amerike, ale aj vo svete. Američania všeobecne veľmi radi behajú. Dokonca vstávajú skoro ráno, aby si zabehali. A dokonca aj študenti! No, chápete to? Ja teda nie. Pokúsila som sa o ten „aktívny začiatok nového dňa“ podľa ich vzoru niekoľkokrát, ale nakoniec som to vzdala. Čím ďalej, tým viac som bola unavená a snažila som sa predĺžiť svoj drahocenný spánok aspoň o nejaké tie minúty.

Ale predsa môžem povedať, že som sa zúčastnila „amerického maratónu“. Trval jeden celý mesiac. Síce sme nebežali, ale sily sme si aj tak museli dobre rozložiť, a na rozdiel od NY maratónu sme dobehli všetci. Každý odchádzal s inými pocitmi, s inými myšlienkami. Boli sme trochu iní, ako pred mesiacom – Boh nás menil, hovoril do našich životov, povzbudzoval, liečil... Ale vráťme sa na začiatok.

Bola sobota 8. júla 2000, zhruba 14 hodín miestneho času. Naše lietadlo pristálo na letisku v Chicagu. Prešli sme pasovou kontrolou a SME V AMERIKE! Dúfali sme, že napriek meškaniu nás bude niekto čakať. Prešli sme do letiskovej haly, rozhliadli sa a ... Silvia, Reka – naše mená! Spolu s tromi americkými študentmi a jedným Španielom sme sa vydali na deväťhodinovú cestu autom na sever štátu Michigan, kde sme mali stráviť nasledujúcich šesť týždňov. To miesto sa volá Cedar Campus a patrí IVCF (skratka pre študentskú kresťanskú organizáciu podobnú VBH). Prvý mesiac som sa zúčastnila SLT 2000 (Američania používajú veľa skratiek, ktorým som väčšinou nerozumela). A to je ten maratón, o ktorom je tento článok.

SLT znamená School of leadership training a je to letná škola pre študentov, kresťanských vedúcich. Bolo nás tam dohromady okolo 150, z toho asi 120 študentov, ostatní boli vedúci. Európa tam mala zastúpenie v počte 5. Takže Američania mali valnú prevahu.

Je pre mňa veľmi ťažké vybrať niečo z toho, čo som tam zažila, do tohto článku. Niežeby nebolo čo, naopak, je toho príliš veľa. Mnohé sa ani nedá opísať, ako napríklad atmosféra a americké raňajky – párok s lievancom a javorovým sirupom – to sa jednoducho musí skúsiť na vlastnej koži!

Náš program bol všestranný – biblické štúdium a výklady, semináre rôzneho druhu, chvály, modlitebné stretnutia, ale aj ozajstná evanjelizácia v jednom turistickom centre, či každodenné rodinné skupinky a samozrejme kopec zábavy a športového zápolenia, pri ktorom šlo o všetko možné, len nie o lámanie rekordov.

Biblické výklady viedol každý týždeň niekto iný a na inú tému. Jedným z nich bol aj Andrew Page. Tí, ktorí ste boli v Aschaffenburgu túto Veľkú noc, viete, o kom hovorím. Tentokrát kázal z listu Kolosenským. A dovoľte, aby som ho citovala: „Chcem, aby ste si z tohto listu zapamätali aspoň túto jednu vec – Ježiš je všetko, čo potrebuješ.“ Rozmýšľali ste niekedy o tom? Pre nás sa to stalo neoficiálnym heslom do konca tábora.

Okrem toho sme ešte počuli výklady niektorých udalosti, ktoré sa odohrali v živote kráľa Dávida a o Ježišovom živote sme študovali v Markovom evanjeliu.

Posledný týždeň mali aj študenti možnosť pripraviť si biblický výklad. Tvrdo na ňom pracovali, niektorí to zvládli lepšie a niektorí horšie, mali trému, ale odhodlali sa na to. My ostatní sme boli kritici; nie na to, aby sme ich zhodili, ale aby sme im pomohli poučiť sa z chýb. Veľmi sa mi páčila táto atmosféra, ktorá vládla počas celého tábora, atmosféra otvorenosti a ochoty učiť sa nielen ako kázať alebo evanjelizovať, ale učiť sa viac aj o iných ľuďoch, o ich živote a hlavne o Bohu.

A viete, čo sa mi najviac páčilo na amerických študentoch? Keď bola nejaká diskusia, nemali problém povedať svoj názor, podeliť sa o svoju osobnú skúsenosť. Hlavne jeden večer však vo mne zanechal hlboký dojem. Bola to „TALENT SHOW“. Hralo sa tam na hudobných nástrojoch, spievalo, recitovalo a pod. Každý zo študentov vydal zo seba to najlepšie. Mnohí mali veľmi ďaleko k dokonalosti, ale snažili sa, ako najviac vedeli a ostatní to ocenili obrovským potleskom. Ten večer som dostala poriadnu duchovnú lekciu. Neviem ako vy, ale ja som vo svojom živote neurobila veľa vecí, pretože sa stále našiel niekto, kto to vedel lepšie. Myslela som si, že nevedieť niečo dokonale sa rovná nevedieť to vôbec a bála som sa, že by som sa strápnila a všetci by ma vysmiali. A stretla som sa s kresťanmi, ktorí nechceli slúžiť pre ten istý dôvod. Ale veď Boh vie, že nie sme dokonalí, ale chce, aby sme všetko robili najlepšie, ako vieme.

A čo sa mi páčilo najmenej? Američania niekedy hovoria až príliš veľa a jeden cez druhého a jedia priveľa hamburgerov.

Čím dlhšie píšem tento článok, tým prichádzam na viac vecí, s ktorými by som sa chcela s vami podeliť, ale v jednom článku sa to nedá. Možno niekedy nabudúce. Ale ešte spomeniem motto tábora, to oficiálne: No reserve, no retreat, no regrets. A k tomu komentár jedného z vedúcich na konci SLT: „Po tomto mesiaci nám už nezostali žiadne rezervy, veď to nebol žiaden oddych, ale nepociťujeme žiadnu ľútosť, že sme tu boli.“

Filmuška